Začiatky chatárstva na Hrdove

Prvé dve chaty na Hrdove postavili ev. farár z Lipt. Petra Dérer, č. 1162, Jakubcovci, dnes Beňovci a lesník Kosliar č. 1163, prof. Haviar (moj strýko), dnes Vlado Haviar v roku 1943. Obidve sú rovnaké, postavené podľa tých istých plánov. Tretiu chatu postavil lesný inžinier Žilák (teraz číslo 1161) v roku 1947.  My sme chodili spočiatku do horárne na Hrdove, kde bol horárom Žiak z Východnej. Neskôr, v roku 1954, sme jedno leto strávili v kolibe pod hrdovskou horárňou na Králikovej lúke, dnes je z nej prestavaná Brtáňova chata. V roku 1955 bola veľká veterná kalamita, môj otec kúpil lacné kalamitné drevo a z neho postavili našu chatu, č. 1165. Postupne pribúdali ďalšie, chata dvoch sestier herečky Oľgy Sýkorovej a Zory Rapošovej (1164), mikulášskeho doktora Gindla a dvojchata Hodra a Zaťka. V roku 1959 pribudli ďalšie chaty, Dobrota, dnes Ostrolúcki, č. 1160 a Spurný, dnes Česalovci, č. 1159. Pán Spurný bol zaujímavá postava. Na chate býval trvalo, teda po celý rok. Za chatou vybudoval jazierko so pstruhami a vodotryskom, mal aj včely. Robieval čučuriedkové víno ktoré sa mu raz pri stáčaní prevrhlo na podlahu. Odtedy mali v chate červenú podlahu. Nakoniec sa tragicky utopil v potoku za chatou

Spočiatku viedla na Podbanské iba poľná cesta. Na chatu sa chodilo vlakom, auto nemal skoro nikto, z Hrádku sa chodilo na vozoch. Skoro všetky chaty bývali obsadené celé leto. Celé Hrdovo boli prakticky lúky (sú tak dodnes vedené v pozemkovej knihe), ktoré sa kosili. Boli tu tri senníky, pamätám si na starého Salvu, ako nás často naháňal keď sme si v senníku robili bunkre. Neskôr sa tu začalo pásť, chodil tu Mišo Králik s ovcami. To mi totálne učarovalo, stále som behal za ním a neskôr som s ním a s ovcami trávil väčšinu leta. Veľa som sa od neho naučil o prírode a samozrejme o pasení oviec. Keď som bol väčší a on si potreboval niekde odskočiť, nechával ma občas pásť aj samého. Koliba bola niekde nad Mlákami, vtedy tam boli samé lúky. Raz sa to neskončilo najlepšie, jedna ovca sa mi zdula. Vedel som, že na Mláky chodiť nemám, ale asi sa tam potvora nejako zatúlala. Naše ovce boli jarky, takže ich nebolo treba dojiť. Ozajstný veľký pribylinský salaš bol pod Suchým, bol tam bača Pozor (tak sa volal).

Keďže sem neviedla poriadna cesta, zásobovanie v lete bolo problém. Riešilo sa to tak, že každé dva týždne išiel niekto do Pribyliny alebo Hrádku na veľký nákup. Mlieko sme mali všetci od Žiakovcov, ktorí mali niekoľko kráv. Ako chát pribúdalo (kráv však nie), horárka Žiaková začala mlieko riediť vodou. Moja mama sa naštvala a odtedy som chodil na mlieko každý deň na Podbanské k Vechterovcom. Raz sa okolo Žiakových kráv obšmietal rys a podarilo sa im ho chytiť. Bol zrejme už starý alebo chorý, tak ho obesili blízko školnice, čo bola pri horárni. Zbehlo sa na to pozrieť celé Hrdovo. Pamätám sa, ako sa chudák rys zmietal zavesený na strome, až ho ktosi dorazil sekerou. Neskôr, v rokoch 1959 - 1971, bol hrdovským horárom Gajdoš, po ňom Peter Matejbus, ten už však v hrdovskej horárni nebýval.

Riadnu asfaltovú cestu postavili v roku 1961, spočiatku viedla z Pribyliny na Podbanské, neskôr až na Štrbské Pleso. Bola to Stavba mládeže, brigádovali tam študenti a bývali v zruboch na Podbanskom, ktoré boli za tým účelom postavené. Asfaltová cesta z Hrádku na Pribylinu bola vybudovaná až oveľa neskôr. S vybudovaním cesty začali rýchlo pribúdať aj ďalšie chaty, hlavne za Bystrou na pod Surovým.

V tých rokoch vládol na Hrdove čulý spoločenský a športový život. Pingpong sme hrávali pri Jakubcoch, volejbalové ihrisko bolo pri Zaťkovcoch a futbalové pred našou chatou. Spomínam si tiež na veľkú túru, išlo sa z Hrdova na Podbanské, Tichou dolinou, Tomanovou dolinou na hrebeň Červených vrchov, cez Veľkú Kamenistú a dole hrebeňom okolo koliby Žerucha na Podbanské a domov. Bolo nás celá kopa, možno aj tridsať. Vodca bol doktor Wachsman, chodievali do Žilákových chaty. Neskôr si postavili vlastnú chatu na Podsurovom pri jazierku.

Okrem športovania sme tiež vymýšlali rôzne chlapčenské aktivity. Spomínam si ako sme si s Petrom Gajdošom postavili plť a plánovali sme sa plaviť dole Belou. Keď bola hotová prišiel Karol Česal, že aj on chce ísť. Tak sme spravili ešte jednu menšiu pre neho a pri väčšej vode sme sa pustili dole. O plávacích vestách sa nám ani nesnívalo a myslím že ani plávať sme nevedeli. Našťastie nás (samozrejme nedopatrením, lebo všetko bolo tajné) zbadal môj otec, bežal popri vode a asi po kilometri nás prehovoril aby sme toho nechali. Ináč ktovie, ako by sa to skončilo.

Neskôr začal športový život na Hrdove organizovať telocvikár Milan Vyparina. Každoročne sa poriadala Biela stopa Hrdova na bežkách, v lete beh a rôzne súťaže pre deti a tiež silvestrovský hokej. Nikdy nezabudol "vyzdobiť" areál pretekov socialistickými transparentami. Hokej sa hráva dodnes pri obchode na Hrdove, výhradne hokejkami vlastnej výroby, cez prestávku je občerstvenie podávané manželkami.

Na záver mi len zostáva dodať, že dúfame, že ráz tejto krásnej oblasti ako aj dobré vzťahy takto zostanú ešte dlho do budúcnosti.